Štvrtá generácia Izakovičovcov z Moravského Svätého Jána

V roku 1767 sa urodzenému Jakubovi Izakovičovi narodil syn Mikuláš Izakovič, ktorý bol mojím predkom v 5. generácii. 

Urodzený Mikuláš Izakovič sa 11. novembra 1792 oženil s Marinou Chválovou, s ktorou mal sedem detí:

Po Mikulášovi Izakovičovi sa zachovalo niekoľko dokumentov, ktoré vlastnoručne podpísal

Mikuláš Izakovič zomrel 1. septembra 1831 ako obeť veľkej epidémie cholery, ktorá v lete toho roku zachvátila celé Uhorsko a trvala až do neskorej jesene. V Uhorsku si epidémia vyžiadala až 1 milión obetí.

Mikuláš Izakovič žil v pohnutých časoch. V roku jeho narodenia Mária Terézia, ktorá bola na rakúskom tróne už 27 rokov, nariadila vytvorenie Tereziánskeho urbára a patrí k jej hospodárskym reformám. Okrem iného určil veľkosť poddanskej závislosti, na základe ktorej ustanovil povinnosti poddaných voči zemepánovi. Tak sa zo súkromno-právneho vzťahu medzi zemepánom a poddaným stal verejnoprávny vzťah, čím sa zlepšilo sociálne postavenie poddaných. Túto reformu možno považovať za najvýznamnejšiu. Urbáre boli písané v jazyku ľudu, teda v slovenských oblastiach po slovensky. Urbárska regulácia upravovala poddanské pomery až do roku 1848, keď bolo poddanstvo zrušené.

V roku 1792, keď mal urodzený Mikuláš Izakovič 25 rokov, zasadol na trón František II. Habsburský: počas letných mesiacov sa uskutočnili jeho uhorská (6. júna) a česká (9. augusta) korunovácia i korunovácia za rímskeho cisára. Počas svojej vlády sa stal medzi ľudom populárnym panovníkom. Počas panovania Františka II. Európa prechádzala radikálnymi zmenami. Francúzsko zachvátila revolúcia a Francúzska republika vyhlásila Františkovi I. (otcovi Františka II.), údajne kvôli podpore rojalistickej emigrácie, vojnu. Rakúsko vzápätí stratilo Rakúske Nizozemsko a Lombardiu. Svätá ríša rímska stratila územia (okrem iného kurfirstské kniežatstvá) na ľavom brehu Rýna, čím protestanskí kurfirsti získali v ríšskej rade väčšinu. František II. sa obával straty titulu, a tak vytvoril nový dedičný titul rakúskeho cisára. V rokoch 1804 - 1806 tak František II. niesol titul rímskeho aj rakúskeho cisára. Habsburská monarchia zároveň po prvýkrát vo svojich dejinách získala svoj oficiálny názov: Rakúske cisárstvo.

V roku 1805, keď mal Mikuláš Izakovič 38 rokov a bol otcom piatich detí, podnikol Napoleon Bonaparte ťaženie priamo na rakúske územie, kde zvíťazil v bitke pri neďalekom Slavkove. Ďalší vývoj napoleonských vojen viedol k zániku Svätej ríše rímskej a takmer k finančnému bankrotu Rakúska. Rakúsko muselo navyše poskytnúť svojich vojakov pri Napoleonovom ťažení do Ruska v roku 1812. V roku 1813 bol Napoleon konečne koalíciou porazený a Viedenský kongres v roku 1814 pridelil Rakúsku veľkú časť Salzburska, Ternopiľsko, Ilýriu a Benátsko, zároveň však Rakúske cisárstvo stratilo Predné Rakúsko. Rakúske cisárstvo získalo tiež aj vodcovskú rolu v novo založenom Nemeckom spolku.

Uhorsko bolo súčasťou Habsburskej monarchie, respektíve Rakúskeho cisárstva. Uhorské kráľovstvo, ktoré vždy patrilo k významným krajinám strednej Európy, bolo začiatkom 19. storočia krajinou značne zaostalou, topiacou sa v hospodárskej kríze a ľudia v nej neslobodní, nemajúci žiadne občianske a politické práva. V tom čase rodina Izakovič požívala aspoň nejaké výhody z príslušnosti k nižšiemu šľachtickému stavu.

Spomedzi všetkých epidémií, ktoré v prvej polovici 19. storočia zasiahli Uhorsko, bola najničivejšia epidémia cholery. Do Európy prenikla pravdepodobne z oblasti Indie už v roku 1830. Najprv sa dostala do Ruska, odtiaľ sa dostala pravdepodobne cez Halič do Uhorska – a to v lete 1831.