Piata generácia Izakovičovcov z Moravského Svätého Jána

Urodzený Ján Izakovič, najmladší syn Mikuláša Izakoviča, sa narodil ako tretie dieťa zo siedmich dňa 1. októbra 1799 v Kráľovskom Uhorsku, ktoré bolo súčasťou Rakúskeho cisárstva, za vlády Františka II. Habsburského. 

Urodzený Ján Izakovič sa 19.4.1820 oženil s Máriou Švecovou (*1799), s ktorou mal osem detí:

• Helena,  *19. apríla 1821

• Anton (*14. januára 1822), predok celej jednej vetvy rodiny Izakovič na Záhorí
• Alžbeta Izakovičová  (*27. februára 1825), neskôr vydatá za urodzeného Michala Szalaya (*1821)

• Ján Izakovič (*21. apríla 1829), nedožil sa dospelosti, zomrel pred rokom 1835
• Marina (*9. septembra 1831), vydatá za urodzeného Michala Vidoviča (*28. septembra 1830, Sekule)
• Terézia (*4. júla 1833), vydatá za Jána Bolffa (*1836 +1867) a neskôr za Jozefa Blažeka (*31. januára 1838, Sekule)

• Ján (*23. júna 1836), môj priamy predok v štvrtej generácii

Kým v generáciách pred urodzeným Jánom Izakovičom starším bol vždy len jeden mužský potomok, v ktorého línii ďalej pokračovala rodina Izakovič v Moravskom Svätom Jáne, v  tejto generácii sa rodina rozdelila na dve vetvy - jedna pokračovala potomkami Antona Izakoviča a jeho manželky Maríny Horváthovej, druhá potomkami najmladšieho syna Jána Izakoviča mladšieho a jeho manželky Márie Krajčírovej. Obidve vetvy sú podrobne preskúmané až do súčasnosti. Rovnako jeho dcérami pokračovali vetvy rodín Szalay, Vidovič, Blažek. Tým sa Ján Izakovič starší stal posledným spoločným predkom, ktorý spája všetkých potomkov s menom Izakovič na Záhorí. Okrem oboch spomínaných bratoch pokračovala rodina aj dvomi vedľajšími vetvami Terézie vydatej Bolffovej Blažekovej a Mariny vydatej Vidovičovej.

Počas 30-tych rokov, keď urodzený Ján Izakovič prekročil vek 30 rokov, bolo reformné hnutie v Rakúsko - Uhorskej monarchii zamerané predovšetkým na reformu hospodárskeho života, ako ju predstavovali návrhy grófa Istvána Széchenyiho. Na sneme v Bratislave v rokoch 1832-1836 zazneli už v duchu jeho ideí požiadavky na výkup z dedičného poddanstva, rovnaké majetkové práva a rovnosť pred zákonom. Rakúsky kancelár Metternich videl v mnohých snemových vystúpeniach nástup revolučných snáh, ktoré chcel odstrašujúco potlačiť. Do vojenského väzenia boli v máji 1836 dopravení László Lovassy a ďalší predstavitelia snemovej mládeže. Za obvinených sa vtedy postavil mladý advokát Lajos Kossuth.

Ján Izakovič zažil aj revolučné udalosti v roku 1948, kedy viedenská vláda pod tlakom revolučných síl súhlasila so zriadením zodpovedného Uhorského ministerstva, na čele ktorého stál Lajos Batthyány (s touto rodinou mali Izakovičovci dobré vzťahy). To bol začiatok revolúcie, ktorá prerástla do vojny za nezávislosť.

Právnu kodifikáciu revolučných vymožeností a vyvrcholenie prvého vzostupného obdobia Uhorskej revolúcie priniesli tzv. Aprílové zákony, potvrdzujúce posilnenie maďarskej identity v Uhorsku a ďalej potvrdenie nového právneho a správneho usporiadania Uhorska - teda bola zrušená Uhorská dvorská kancelária a Uhorské miestodržiteľstvo, čo boli nástroje rakúskeho absolutizmu, a ďalej zrušené poddanstvo.

Ďalším problémom v Uhorsku bola národnostná otázka. Nemaďarské národy nedostali záruky národných práv, zato väčšina snemových rozhodnutí napomáhala uviesť do života teóriu o národnostne jednotnom Uhorsku. Maďarskí politici však odmietali, s výnimkou Chorvátov, akékoľvek práva iných národov podieľať sa na uhorskej politike a ich návrhy označovali ako nezlučiteľné so záujmami krajiny. Dokonca chorvátsky bán Josip Jelačič pochodoval s vojskom na Pešť, bol však v bitke pri Pákozde porazený armádou honvédov.

Maďarskú revolúciu podporilo októbrové povstanie vo Viedni, ktoré bolo krvavo potlačené. Na rakúsky trón nastúpil František Jozef I. V Uhorsku však nebol nový cisár uznaný.

Viedenská vláda musela na potlačenie revolúcie v roku 1849 zavolať na pomoc ruskú cársku armádu. V júni 1849 vtrhli cárske vojská cez Karpaty do Uhier a Sedmohradska. Posledným bojom Uhorskej revolúcie sa stala bitka pri meste Világoši, konaná 13. augusta 1849. Generál Artur Görgei tu so zvyškom svojich vojsk kapituloval. Nevieme, ako sa uvedené udalosti priamo dotkli života rodiny Jána Izakoviča. Určite však zostávali verní svojmu slovanskému povedomiu.