Juraj Izakovič z Dlhej pri Trnave a jeho príbuzní
Na začiatok je potrebné si pripomenúť, že v roku 1616 založili jezuiti v Trnave Kolégium, ktorého súčasťou bolo šesťročné gymnázium. Rodina Izakovičová z Dlhej, konkrétne potomkovia Juraja Izakoviča (približne *1580), mala tú česť, že až dvaja z jej synov študovali na tomto gymnáziu.
Starším z nich bol Peter Izakovič, ktorý bol v roku 1625 zapísaný na gymnáziu ako Petrus Izakovich ex Longa Villa Slauus, čiže už ako Slovák z Dlhej.
Peter Izakovič ukončil štúdium rétoriky a tým aj gymnaziálne štúdium. Potom sa nám informácie o Petrovi strácajú. Posledný záznam hovorí, že v roku 1647 bol farárom v Grinave, kde sa nachádzal Kostol Sv. Žigmunda, postavený v 14. storočí. V Grinave sa už v tom čase nachádzala Smilovsko - Pálffyovská kúria. Je takmer isté, že zomrel pred rokom 1652, lebo v armálnej listine sa už nespomína.
Mladší Petrov brat Juraj Izakovič nastupuje na štúdium na gymnázium v roku 1630, kde bol zapísaný ako Georgius Izakovich slauus ex Longa Villa rusticus, čiže Slovák z Dlhej sedliak. Čo svedčí o tom, že rodina sa počas niekoľkých rokov adaptovala na miestne prostredie a ich chorvátsky pôvod odstúpil do úzadia.
V čase, keď Juraj Izakovič končil štúdium na gymnáziu, založil ostrihomský arcibiskup Peter Pázmáň Trnavskú univerzitu. Trnavská univerzita pod patronátom jezuitského kolégia prispela k tomu, že sa toto najstaršie slobodné kráľovské mesto na území dnešného Slovenska stalo centrom obrody katolíckej viery a strediskom vzdelania i kultúry celého Uhorského kráľovstva. Od roku 1635 sa začali trojročné štúdiá na filozofickej fakulte a od roku 1636 štvorročné štúdiu teológie na teologickej fakulte. Obe fakulty viedli matriky študentov, ktoré sa zachovali dodnes. Vyučovacím jazykom bola latinčina, čo v prípade profesorov znamenalo, že rozhodovala ich kvalifikácia a nie príslušnosť k národu. V roku 1636 nastupuje po ukončení štúdia v Ríme na pozíciu trnavského kanonika Juraj Sepelčéni, ktorý sa stáva kľúčovou osobnosťou v ďalšom živote Juraja Izakoviča.
Juraj Izakovič začal štúdium na filozofickej fakulte. V rokoch 1637 a 1638 študoval na filozofickej fakulte logiku a fyziku. Neskôr sa stal magistrom filozofie. Po skončení štúdia sa rozhodol pre dráhu kňaza a odchádza na štúdium do Viedne, kde získava doktorát svätej teológie. Pre obyčajného dedinského chlapca to bola nezvyčajná kariéra, ktorú by nedokázal naplniť bez podpory vplyvnej šľachty, nielen rodiny Pálffyovcov, ale medzi nimi bol bezpochyby aj vtedajší trnavský kanonik Juraj Selepčéni, pedagóg Trnavskej univerzity, ktorý neskôr využíval nesporný Jurajov talent a vzdelanosť pri práci na katolizácii Slovenska po skončení 30-ročnej vojny.
A práve z rúk Juraja Selepčéniho, vtedy už nitrianskeho biskupa, preberá Juraj Izakovič v Prahe v auguste roku 1652 nobilitačný armáles, ktorým bol povýšený do šľachtického stavu. Až do roku 1656 pôsobí doktor Juraj Izakovič ako kňaz v Kostolných Miticiach, ktoré patrili pod Nitrianske biskupstvo.
V roku 1657 prechádza doktor teológie urodzený Juraj Izakovič ako farár do Bytče v trenčianskej župe, kde pôsobí nasledujúcich necelých 10 rokov. Podľa tradície musel pri príchode do novej župy predložiť armáles vrchnosti a predstaviť sa ako nový zeman. O tom máme k dispozícii zápis z roku 1657. Na sviatok svätej Márie Magdalény predstúpil pred kongregáciu trenčianskej stolice a predložil svoj nobilitačný armáles, ktorý povyšoval do šľachtického stavu jeho a cez neho jeho brata Michala Izakoviča a cez neho Jána, Michalovho syna a ďalšie osoby, explicitne menované v armálese.
Nepoznáme podobu doktora teológie urodzeného Juraja Izakoviča, ale v časoch pôsobenia v Bytči viedol cirkevnú matriku. Na priloženom obrázku vidíme posledný zápis v matrike, ktorý vo februári 1666 spravil Juraj Izakovič pred odchodom do Nitry na biskupský úrad.
V januári v roku 1666 sa Juraj Selepčéni stáva ostrihomský arcibiskupom a uhorským primasom (pripomeňme si, že v tom čase Uhorské kráľovstvo zaberalo približne územie dnešného Slovenska) a vo februári doktor Juraj Izakovič prechádza na nitrianske biskupstvo, kde sa stáva kanonikom. To je vrchol kariéry tohto mimoriadne nadaného a Bohu oddaného šíriteľa katolíckej viery, ktorého práca bola taká významná, že si za ňu vyslúžil už v pomerne mladom veku povýšenie do zemianskeho stavu.
Predpokladáme, že život Juraja Izakoviča sa skončil v Nitre. Nepoznáme ani miesto ani čas jeho smrti, ani miesto jeho posledného odpočinku. Ale snáď aj to sa podarí ešte neskôr vypátrať.
Rozdelenie rodiny na dve vetvy
Už počas pôsobenie Juraja Izakoviča v službách cirkvi na rôznych miestach západného Slovenska si jeho príbuzní, zahrnutí do armálesu, zvykali na postavenie nižšej šľachty a na povinnosti a privilégiá, ktoré im toto nové spoločenské postavenie prinášalo. Podrobné informácie máme o Jurajovom mladšom bratovi Michalovi Izakovičovi st. a jeho potomkoch, ktorí rozdelili svoje pôsobisko okrem Dlhej pri Trnave aj na nové rodinné majetky v obci Moravský Svätý Ján.
Na predošlom obrázku sú vyznačení ikonou erbu príbuzní explicitne uvedení v zozname príbuzných v armálnej listine. Zvyšok je výsledkom genealogického výskumu. Dochovali sa historické záznamy, ktoré potvrdzujú, že deti Michala Izakoviča st. Ján, Štefan a Alžbeta sa sobášili s miestnymi rodinami a privádzali na svet potomkov v Moravskom Svätom Jáne. Najmladší syn Michal Izakovič ml. zostal (pravdepodobne na rodičovských majetkoch) v Dlhej pri Trnave. O osude dcéry Judity, spomínanej v armálnej listine, ani o ďalších prípadných potomkoch Michal Izakoviča st., sa nepodarilo objaviť žiadne historické záznamy.