Izakovičovci z Dlhej pri Trnave
Kým najstaršie deti Michala Izakoviča st., brata doktora Juraja Izakoviča, sa presťahovali na nové rodinné majetky do Moravského Svätého Jána, kam si so sebou zobrali aj armáles, najmladší syn Michal Izakovič ml. zostal na pôvodnom rodinnom majetku v Dlhej.
Michal Izakovič ml. mal s manželkou Katarínou 6 detí:
- Alžbeta (*24. apríla 1689)
- Matej (*8. februára 1692 +1745), ktorý sa oženil s Dorotou Dúbravcovou (*5. 1. 1696) a bol pokračovateľom rodu v Dlhej
- Mária (*16. decembra 1694)
- Katarína (*3. novembra 1697 +11. decembra 1700)
- Katarína (*20. augusta 1701 +26. augusta 1715)
- Michal (*15. marca 1704 +27. januára 1707)
Matej Izakovič, Michalov syn a pokračovateľ rodu v Dlhej pri Trnave, mal s manželkou Dorotou deti:
- Matej (*7. februára 1717 +3. mája 1718)
- Michal III. (*23. septembra 1718 +21. apríla 1781)
- Katarína (*11. septembra 1720)
- Helena (*11. mája 1722)
- Anna (*19. septembra 1724 +25. marca 1744)
- Mária (*3. októbra 1726)
- Alžbeta (*17. februára 1729)
- Matej (*18. februára 1729)
Keďže armáles si zobral Ján Izakovič, najstarší syn Michala Izakoviča st., do Moravského Svätého Jána, kde sa zachovávala v rodičovskom Izakovičovskom dome až do polovice 20. storočia, pri investigácii Karola VI. Habsburského v roku 1725 bola rodina Mateja Izakoviča považovaná za sedliacku rodinu. Preto pri nasledujúcej investigácii Márie Terézie v roku 1759 zabezpečil Matejov syn Michal Izakovič III. , pravnuk Michala Izakoviča st., od otcovho bratranca Petra Izakoviča a jeho syna Jakuba Izakoviča zapožičanie armálesu, ktorý predložili komisii.
Vďaka predloženému armálesu preukázal Michal Izakovič III. cez svojho otca Mateja Izakoviča a jeho otca Michala Izakoviča ml. priamu líniu svojho pôvodu k prastarému otcovi urodzenému Michalovi Izakovičovi st. a jeho bratovi urodzenému doktorovi Jurajovi Izakovičovi. Tým zabezpečil pre svoju rodinu a svojich potomkov v Dlhej pri Trnave privilégiá, vyplývajúce z armálnej listiny z roku 1652, vrátane spoločenského postavenia.
Udalosti okolo investigácie v roku 1759 preukazujú, že po viac než 100 rokoch boli ešte obidve rodinné vetvy v kontakte a že sa spoločne stýkali a navzájom si pomáhali.