Zemianska tradícia na Záhorí
Zemianske odievanie
Keď sa rodina Izakovič presťahovala na Záhorie, už tam žili nejaké zemianke rodiny, medzi ktoré sa zaradili a prispôsobili sa miestnym zvyklostiam. Jedným zo zvykov, ktorým sa zemania odlišovali od zvyšného obyvateľstva, bol spôsob obliekania, ktorý sa zachoval po celé stáročia až do dnešných dní.
Zemianske svadby
Tu si dovolím citovať spomienky, ktoré nižšie uvedené fotografie zemianskych izakovičovských fotografií zo siedmej generácie v Moravskom Svätom Jáne vyvolali u pamätníka starých čias, vzácneho rozprávača sekulských a svätojánskych tradícií, pána Ladislava Vrábela:
Prvým počinom parlamentu nového štátu v strede Európy – Československej republiky, bol zákon o zrušení všetkých šľachtických titulov a výsad s nimi spojených. Dotklo sa to najmä vyššej svetskej šľachty a šľachticov vo vysokých cirkevných hodnostiach. Najnižšiemu šľachtickému stavu – zemianstvu - to neublížilo, lebo po zrušení nevoľníctva neprišli už o žiadne iné výsady. Zostal im iba pocit výsadného postavenia v minulosti.
Posledný januárový deň v roku 1921 sa ženil Jozef Izakovič, zo starobylého zemianskho rodu. Izakovičovi bývali naproti fare, vedľa Čižmárov. Jeho manželkou sa stala Julianna Štvrtecká, dcéra svätojánského roľníka. O pár rokov neskoršie, 8. februára 1926 zažil svätojánsky kostol dvojitú svadbu dvoch súrodencov Izakovičových. Helena sa vydala za Jána Zajíca, Ján si zobral za manželku Barboru Mičkovú zo Sekúl. Z obidvoch svadieb sa nám zachovali kvalitné fotky, ktoré nám demonštrujú celý svätojánsky zimný sviatočný kroj. Nie je veľa príležitostí si ho takto na jednom mieste predstaviť.
Na originálne poňatej snímke fotograf postavil celú svadbu od kostolných dverí po budovu fary. Na ľavom okraji sa zastavím pri malých chlapcoch – zachoval sa ešte zvyk chlapcom od šiestich rokoch opásať zásteru, v dávnejšej minulosti to bolo bežné, v tomto čase skorej zriedkavé. Starší chlapci z tradičnejších rodín nosili zásteru aj do školy. Prvý muž zľava by mohol byť ženích, viditeľná je jeho stužka na klobúku, fialová, jediný znak, ktorým sa líšili zemianski muži od ostatných. Vydržalo to, hoci zriedkavo, až do päťdesiatych rokov. Všetci mladí muži sú v lajbloch v charakteristickej modrej farbe, starší muži už obliekali súkenné kabáty, starí chlapi na ne ešte haliny. Nie každý mal halinu, nebolo to pravidlom. Tí, ktorí nemali halinu, si obliekali montl, dlhý zimný kabát. Na tejto svadbe chlapa v montli nevidno.
Nevesta bola členkou mariánskej družiny a na svojej svadbe mala celkom početnú skupinu svojich mariánskych družičiek. Jediná z nich bola zahalená v závoji – šlajer, dlhom po spodný okraj sukne. Prítomnosť mariánok na svadbe bola viac – menej symbolická, pretože sa nezúčastňovali svadobných tancov – muádenské, ani sa nezdržovali v prítomnosti mladých mužov. Také boli ich pravidlá. Ostatné dievčence a mladé ženy v tomto zimnom čase obliekali mentlík, kožuštek v tradičnej modrej farbe, lemovaný čiernou kožušinou, staršie ženy mali veľmi atraktívny biely kožuch s nášivkami z čiernej kožušiny a na chrbte kožené strapce. (A dostal som raz riadnu nakladačku – aleže riadnu – že som susede, ktorá bola vycifrovaná v takom kožuchu, jeden strapec odtrhol…. a možno už tam držal len tak – tak a čakal na podnet, aby mohol odpadnúť. Ktovie. Neboli sme žiadni anjeli….)
Druhý snímok približuje tieto krojové prvky detailnejšie, ale je to krásny obrázok. Po prvom zhliadnutí tej druhej fotke, vďaka vnučke jednej z neviest som si zaradil aj druhú nevestu a vtedy... akoby zo zabudnutia sa mi vynárali zabudnuté obrázky, o ktorých som doteraz nemal ani tušenia. V myšlienkach som sa vrátil do detstva, na každodenné cesty zo školy, písanky a nejaká knižka pod pazuchou, vedľa kovárne strýca Francka Kaderu. Často práve vtedy podkúvali kone a to bol neuveriteľný zážitok. Na ulici malý železný stolík s množstvom "vercajchu", malá pec s kadiacim ohňom, charakteristický zápach páleného kopyta, ktorý vôbec nebol nepríjemný. Kto by sa ponáhľal domov a nezhliadol to magické, nevšedné divadlo!
Vedľa Kaderových domu stál tiež dom pod bránou a medzi dvomi bránami na malej lavičke sedeli stareček, poťahovali z fajočky a iba kedy – tedy vymenili slovo s kovárom alebo majiteľom podkúvaného koňa.
Strýc Joška Miček, najbohatší hospodár v Sekuliach. Majiteľ jediného páru volov v celej obci, obrovských stvorení, ktorým sme vyhýbali, keď sme ich mali stretnúť na ceste. Každý sa ich bál. Len ich najmladší syn Jan s mohutným bičom v ruke nemal pred nimi žiaden rešpekt. Hovorilo sa o nich, že sú také staré, že voľakedy pradávno na Ježiška dýchali. Dlho som tomu veril, o to viac bol môj rešpekt voči ním väčší. Strýc Joška Miček boli veľkou autoritou v dedine čo sa týkalo počasia. Mnohokrát sa sedliaci vyzvedali – "vyjeli už Mičké do pola?" Aj keď strýc Miček už len sedávali na malej lavičke na ulici, dobromyseľne dávali svoje povedomie o počasí najavo. Kto veril, veril, kto nechcel, nemusel.
Jeden raz, začiatkom školských prázdnin sa mamin brat, ujec Frola, zberali doviesť zvyšok sena, čo im zostal na lúke, na účkach. Zapriahli svojho lenivého koníka a neodolali môjmu naliehaniu, naložili ma na voz, "aspoň mi to seno na vozi pošlapeš". Nadšene som súhlasil. Vtedy sa z konca chodilo so záprahom vedľa kapličky, Löfflerovho obchodu – teda šenku Martina Tomka, a pri kostole do majera. Strýc Miček sedeli na lavičke, patrilo sa ujcovi sa k ním prihovoriť: "Teda sedzíte, strýče Joško sedzíte, sedzíte?"
"Ná sedzím, co bych si mjeu počat, nic mi už nesúží, ale byt já tebú, obrácím sa spátky a skovám koňa do maštale, byuo by to múdrejší." Slnko bolo ešte vysoko, na nebi ani mráčka, ujec len povedali: "Šak idem enem na účka, ostali mi tam dvje návideuka sena, za chvílu idem spátky."
Strýc Miček už nepovedali nič, na účka nebolo ďaleko, ledva sme naložili to jedno návideuko, zafúkal vetrík, zotmelo sa a už začala búrka. Pršalo ako divé, schovali sme sa pod voz, ale koník musel vytrpeť celú tú búrku. Keď skončila, ujec mokré seno rozhodili po lúke a pobrali sme sa domov. "S neporídzenú." "Potvora, starý Miček, mjeli pravdu."
Čo mali ujec iné povedať. Nebolo to ani prvý, ani jediný raz, čo ich predpoveď bola pravdivá. Viem si ich predstaviť veľmi reálne – nízkej postavy, dlhé šedivé vlasy im siahali až po plecia, v kostole sedávali v prvej chlapskej lavici vedľa strýca Ondráša Maxiána a keď sa stalo, že neprišli do kostola, ich miesto zostalo prázdne. Rozprávalo sa, že ani sám nevedia, koľko majú majetku. Nebola to pravda, počul som od ich syna Jana, keď hovoril: "Našého majetku je sto sedem hon, v tem sú aj lese aj úky, ani o chup méňe." To predstavovalo zhruba asi šesťdesiat šesť hektárov. Úctyhodné číslo. Ján Izakovič teda vyženil bohatú nevestu. Mala ešte dve sestry, Helena sa vydala za bohatého Šišuláka a Ulina za statočného chlapca, pracovitého, pri ktorom nemala pocit, že neoplýva bohatstvom. Kamarátil som sa s ich synom, boli to dobrí ľudia.
Dve fotografie, z troch svadieb, sprostredkovali mi veľa príbehov a zážitkov. I pohľad do časov pred sto rokmi. Barbora Mičková je tá ľavá nevesta a vedľa nej sedia strýc Joška Miček a ich žena. V tom čase už mali šesťdesiat rokov, ich žena, tetka Marina, rodená Faragulka, o deväť rokov menej. Na záver sa mi patrí poznamenať, že fotka dvoch svadieb vznikla pred domom, ktorý rodičia nevesty Heleny Izakovičovej – Zajícovej venovali svojej dcére ako svadobný dar. Dodnes slúži ich vnučke, k jej plnej spokojnosti. To je všetko, čo som mohol k tejto téme napísať.
Spracoval: Ladislav Vrábel / Spolupráca: Marika Vrábelová / 8.12.2023